Večer
Hľadám kľúče. Odomknem. Nikto nie je doma. Len ja a ufajčená vetrovka. V netku je to na nič. Fajčí sa tam.Vyvesím ju na šnúru. Možno sa ten smrad vyvetrá. Možno ani nie. Klop-buch-klop. Otvorím. -Načo trieskaš do tých dverí?!?- Sestra to robí vždy. Neznášam to. Idem do izby. Vytiahnem si zošit. Fyzika. Čítam príklad. Televízor má príkon 80 W ........... . Z kuchyne sa ozýva:-Neviem, prečo by doktori nemohli odmietnuť vykonať interupciu, ak je to proti ich presvedčeniu.........,- zase nejaká diskusia v rádiu. Celkom sranda. Keď sa tam tí ľudia hádajú. V izbe je počuť:-Uan, tú, fí, fó, fai, six, sevn, eit, nain, ten.- Sestrička sa učí počítať. Má neskutočný prízvuk, keď číta Emil lepí tapety. To tapety. Niečo neskutočné.Toľko afektu, koľko sa jej podarilo dať do toho slova. Des. Ja len počúvam, čo sa odohráva v rádiu a za sestriným stolom. Nemôžem sa sústrediť. Do discmana vložím CD. System of a down. Pri nich sa učí najlepšie. Tá dokonalá súhra brutálnych s miestami až jemných tónov v jednej skladbe. Funguje to. Predtým ma rozptyľovali dve veci. Teraz už len hudba. Zmysel to má, tak prečo nie? Príklad je hotový, ale slúchadlá neskladám z uší. Ďalšiu polhodinu len sedím. Nie. Ešte si kreslím. Kvetinky, hviezdy. Najradšej mám také špirály, mám ich aj na taške. Krom iného.... Idem sa osprchovať. Voda je dobrá. Taká mokrá. Osuším si vlasy. Oblečiem si pyžamo. Umyjem zuby. Pokúšam sa mamu presvedčiť, že práve tento Magazín potrebujem vidieť. Nič. Zase. Zvoní mi mobil. Na displeji svieti Kaja. Stlačím zelený telefónik.-Yo?- -Čau…...máš sa?- -Á dá še.- -Mmh,-ozve sa z mobilu.- Čo mhkáš? Sa ti niečo nezdá?- -Nie.....ty kokso, vieš čo?- -Nie- -Som dostala za 4 z písomky z matiky.- -Hézky......Ja zo sloviny za jedna, už štvrtú za sebou. Haluz čo?- -Ty suka.- -.........- -Zuzana?- -............- -Haló??- -No? Čo ešte?- - Ale nič. Sa sereš na mňa?- -Za čo?- -Za tú suku- -Eeee...hoy, už končím pa.- -Ahoj!-........tú tú tú. Vypnem discman. Tentoraz mám pustených The Bridge. Už nie. Zhasnem. Ľahnem si. Zasvietim si malú lampičku. Čítam nejaký hrôzostrašný román. Pútnik Melmoth od Maturina z roku 1820. Je asi pol desiatej. Je to nechutne opísané. Niektoré časti. Normálne ma to zaujalo. Vtom počujem plač. Otočím sa. Segra stojí na prostriedku izby. Pozriem sa na mobil. 22:00. Jasne. Postavím sa. Chytím sestru za ruku. Idem s ňou na WC. Posadím ju. Čakám. Odvediem ju do postele. Ľahne si. Začne plakať. Do izby príde rozospatá mama. Rozmýšľam nad krutým osudom rodičov sedemročného prváka. -Prečo plače?- -Bola na záchode.- -Aha, ty si tiež už zhasni.- Odíde do spálne. Mmm...mám po Melmothovi. Zhasnem. Upravím si vankúš. Ľahnem si a zaspím. Ďalej už neviem, čo sa so mnou deje.
Komentáre