Heh. Čo napísať? Snáď len toľko, že... . Je toho tak veľa o čom sa oplatí písať. Je tak málo toho, čo si človek môže dovoliť napísať. Je toľko vecí, ktoré papier neunesie. Nie to ešte ľudské pery.
Už len slovo smrť sa z pera ťahá ako z chlpatej deky. Ako zo svetra ktorý som dostala od bratranca z Írska. Je ovčí a navyše pichá. Pichá ako drôt, ktorým som nedávno odrátovala mamin kvetináč... . Drôt sa mi zabodol do prsta ako .... ako keď pukne bublina na pukacom papieri. Rýchlo, nečakane, bezbolestne. Puk. Koža pukla. Z prsta vystrekla krv. Áno. Vystrekla. V dvoch prúdoch. Prerušovane. Tak ako na ceste. Krv, nič, krv, nič....v dvoch radoch. Akože môžeš obehnúť z jednej, aj z druhej strany. Ale kľudne naraz. Aj z jednej aj z druhej. Ako, keď kreslím na papieri vlnovky. Dvoma ceruzkami naraz. Čiary od tuhy sa pretnú a vtedy rozmýšľam. Nad smrťou. Bod stretu. Bod zlomu. Tie čiary sa stretávajú pravidelne, až kým sa neminie papier. Potom už nad smrťou nerozmýšľam. Potom zatvorím zošiť, zhasnem lampu a zavriem oči... Jedna ceruzka, druhá ceruzka... . Stále sa prelínajú, obchádzajú...najlepšie je, že sa nikdy neminie papier. Vo sne nikdy nenastane smrť. Nikdy zo skaly nespadnem, nikdy ma nezabijú... . Vždy ma len naháňajú, hádžu...krížia mi cestu. Ako druhá ceruzka. Ja sa jej vyhýbam. Vždy ma ale na zlomok sekundy doženú. Vtedy sa zobudím. Otvorím oči, lebo viem , že vtedy by som umrela. Keď sa protivník odkloní iným smerom vrátim sa do sna....
Je ťažké písať o slove láska. Láska je ako dve ceruzky. Jedna venčí druhú. Vpredu pes a za ním pani. Alebo naopak. Sučka vpredu a za ňou pán. Podstatné je, že ceruzky sú na jednej priamke. Nie krivke. Na priamke, ktorá nehľadí na nič. Nehľadí ani na dve križujúce sa čiary. Na smrť. Občas sa ale jedna z čiar priamky vychýli. Vtedy je to ako keď sa psík alebo sučka zabehne. Nezáleží na pánovi či sa vráti. Na pánovi záleží len to, či ho vpustí späť na priamku. Či psíkovi alebo sučke dovolí vrátiť sa pred neho. Ak sa však zvieratko nevracia, musí sa čiara priamky patriaca pánovi zmeniť na krivku. Samú. A musí behať po papieri a hľadať druhú krivku. Takú ktorá si ho vpustí do cesty...
Vonku sneží a ja rozmýšľam nad tým kam patrím. Či som sučka, alebo pani. Či som súčasť priamky, alebo len krivka, ktorá sa pletie do života osamotenému pánovi. Neviem... Sneh sa na čiernom asfalte roztápa a je to akoby... akoby ste naliali horúce mlieko medzi piškóty. Je to čistá brečka. Ako keď recyklujete papier. Vtedy keď v starom mixéry drtíte kúsky papiera s vriacou vodou...
Je tak veľa vecí, o ktorých sa oplatí písať a my máme tak málo papiera...
Komentáre