tha co ja viem co sem mam napisat??!!

Nedeľa ráno. Z rádia opäť hlásia bombové útoky. Pousmejem sa, ešte že žijem na Slovensku. Mama ma pošle umyť riad, sestra sa hrá s kamarátkou, ocino je na futbale. Zvoní telefón. Kaja sa pýta či pôjdem do kostola. Poviem, že áno. O pol jedenástej už stepujem pre škôlkou. Pol aj päť konečne vidím jej siluetu vychádzajúcu zo dvora. „Ty trúba. Čo si čera nebola opekať? Jaká bavenica bola. Ty kokos šeci boli.“ Pokojným hlasom bez náznaku vzrušenia jej odpoviem, že som bola celý deň na koňoch. Kráčame spolu do kostola. Je pekný deň, slnko svieti a vtáci štebocú. Deti sa naháňajú okolo fontány. Všade vládne taký ten nedeľný pokoj. Vojdeme dovnútra. Cez vitrážové okná presvitajú lúče a všetko je to farebné a nice. Kaja do mňa drgne a ukazuje mi ako má jedna babka jednu polovicu kabátu modrú a druhú červenú. Podobných farebných kombinácií nájdeme ešte veľa. Omša začala. Sledujem biblické vývjavy namaľované na strope. Vtom mi padne zrak na nápis na okne : Láska nikdy neprestane. Omša sa vlečie pomalým tempom a ja prestávam vnímať kázeň. Zaujali ma biele nálepky na obraze nad oltárom. Na čo asi sú. Opýtam sa kaplána na náboženstve. Omša sa pomaly chýli ku koncu. Už len oznamy. Farár nám dá požehnanie a za sprievodu organu odchádza s miništrantami do zákristie. Cez vitrážové okne preletí zopár striel, nápis láska nikdy neprestane sa rozletí a organ prestane hrať.