POpoludnie
Sedím v poslednej lavici, počúvam nejaké žvásty o sebaovládaní a čakám na moje posledné zazvonenie...dnes. Konečne zvoní. Postavím sa a stojím, až kým neodíde vyučujúci. Vyhádžem všetok bordel z lavice. Odchádzam...konečne. Zídem po veľkých schodoch. Hľadám kľúče od skrinky. Myslím, že kopnúť do jej dverí by bolo jednoduchšie……..ona by sa podvolila. Obliekam sa. Kopnem do lietačiek a šikovne sa pomedzi ne prešmyknem. Spolužiačka za mnou také šťastie nemá. Šúchajúc si buchnutý nos, kráča vedľa mňa. Míňame obchody, poštu, grupu ožranov a opäť obchody. Prší. Nemáme dáždniky. Mokré vchádzame do budovy SPŠ, vzhľadom na to, že naše gymnázium nevlastní nejakú trápnu jedáleň. Veď načo, deti sa rady prejdú. Prechádzky sú zdravé. Pozriem sa do zrkadla. Je zavesené na stene. Kráčam hore schodmi. Vyzliekam si bundu, je mokrá, rovnako aj čapica, šál a rukavice. Celá som mokrá. Rukou si prebehnem po vlasoch. Vchádzam do jedálne. Vezmem tácku a postavím sa do radu. Počúvam svoje nezmyselné mhkanie. Asi to mali byť Green day...neviem. Siahnem po pohár. Posúvam sa k okienku s mojím obedom. Pri pohľade na jedlo rozmýšľam nad krutým osudom...možno vlastným. Vhodím lístok do taniera. Otočí sa na druhú stranu. Čítam. Z.Hrušková, kvarta, Jesus of Suburburbia. Pousmejem sa. Mám tu pesničku rada. Zdvihnem tácku. Cestou k stolu schmatnem nôž a vidličku. Nohou odsuniem stoličku. Sadnem si za stôl. Pošlem Kačenu pre čaj. Ja zatiaľ rozmýšľam, čo s tým na tanieri. Beriem do rúk vidličku a nôž. Pichnem do nevkusnej, asi mäsovej rolky. Nič. Nehýbe sa. Rozrežem ju. Vo vnútri je to červenohnedé. Zavriem oči a vkladám si malé sústo do úst... . Čakala som niečo horšie. Za päť minút zlikvidujem obsah celého taniera. Hlad je mrcha. Dopijem čaj. Počkám Kačenu, kým doje. Spoločne vychádzame z jedálne. Oblečiem si mokré veci. Zbehnem dolu schodmi. Pozriem sa do zrkadla na stene. Vyjdeme pred bránu. A opäť kráčame po mokrom, zablatenom chodníku......pre zmenu domov. Alebo niekam mimo reality.
Komentáre