tha co ja viem co sem mam napisat??!!

  ...starý bezdomovec, mladá pipina, duhúlený hip-hopák, vyslúžilý železničiar, vyrastení študenti, matka s dieťaťom a ja. Tak presne takto to bolo ôsmeho mája 2007 o 10:09 na trenčianskej autobusovej stanici. O 10:10 sa to zmenilo. Bezdomovec spokojne odchádza od mladej pipiny. Cez prešliapané päty čín mu vidno jeho špinavé čierne päty. Okolo mňa prešla dievčina na vysokých podpätkoch. Mohla mať tak dvadsaťdva. Strhaná životom sa pobrala k tabuli s rozpismi autobusov. Ktohovie kam cestovala, možno za bývalým. Pipina prešľapuje z nohy na nohu ... v topánkach s holými nohami a ohnutými špicmi. Vo dverách sa objavil mentálne retardovaný ... akiste patrón stanice. Mladý muž okolo dvadsať päťky s neurčitým úsmevom na tvár kontroluje situáciu. Keď zbadal môj pohľad vo svojich očiach urazene a povýšenecky zodvihol hlavu a hrdo odkráčal do útrob čakárne. Pipina nastupuje do autobusu s ŠPZtkou NM-681AD smerujúceho z Banskej Bystrice....odchádza(m)....

            Traja hluchonemí, jeden feťák, dvaja otcovia s deťmi, traja študenti, stará pani a ja. Tak presne takto to ôsmeho mája 2007 o 12:29 na  trenčianskej autobusovej stanici. Ešte pred piatimi minútami to bolo inak. Hluchý a nemí sa hádali. V ich očiach bola viditeľná nenávisť. Z rozhovoru som vyrozumela asi toľko, že jeden pýtal od dvoch cigaretu a dvaja povedali jednému, že nemajú. Jeden im neuveril. Začal rozhadzovať rukami a na perách sa mu objavovali určite nepríjemné slová. Ale to bolo predtým pred desiatimi minútami ... teraz tu už nie je žiaden hluchonemý. Teraz je tu mladá žena strhaná životom. Telefonuje ... možno tomu bývalému. Okolo mňa prešli dve pipky, spolužiačka, párik, tri holuby, ktoré som pred desiatimi minútami kŕmila. Nič zvláštne, až na to, že som tu zostala úplne sama, všetci odišli, až na vysmiateho oskara. V ušiach mi hrá hudba. Výhľad mi zatemnil červený autobus. Obloha sa zatiahla a pred sebou som zahliadla škaredú tvár bezdomovca. Očné bielka mal zažltnuté a zuby? Zuby nemal. Po troch sekundách som si uvedomila, že sa ma niečo pýta ... pred minútou. Teraz odchádza(m)...

            Poštárka, Maťo, dedko s rapavou nohou, černoch a ja. Tak presne takto to bolo ôsmeho mája 2007 o 18:13 v čakárni na trenčianskej stanici. Chrasty na dedkovej nohe ... inak nič zaujímavé. Idem sa rozprávať s Maťom ... 18:35 sedím v autobuse do Bánoviec ... odchádza(m).