Naše heslo je No future! Už dlho som nepočula toto vyhlásenie. Prečo? Lebo. Jednoducho lebo. Lebo všetci mladí chcú mať skvelú budúcnosť. Všetci chcú mať minimálne dobrú prácu alebo dokonalú rodinu. Sú aj takí, ktorí chcú cestovať po svete, byť slávni a mať peniaze. Veď prečo aj nie?! Môže byť fajn byť známy, úspešný a nezávislý. Ale už dlho som nestretla mladého človeka, ktorý by nevedel, čo bude zajtra jesť, kde bude spať. Nevie, čo ho čaká a ani sa o to nezaujíma. Nezaujíma ho nič. Nič.Nič? Nie! Samozrejme, že ho zaujíma všetko, čo sa deje okolo neho. Pokazená fontána v parku. Deravá strecha na autobusovej zastávke. Diera v plote, s krásnymi, starostlivo pestovanými rajčinami. Zaujímajú ho práve tie rajčiny. Neviem, či vôbec niekto taký v našom meste žije. Nemyslím tých starých asociálov, ktorí si svoj život skazili už dávno. Myslím mladého človeka z normálnej rodiny, ktorý si sám vybral cestu bez budúcnosti. Len tak sa potĺka po ulici, sem-tam si dačo zarobí, občas príde domov, povie, že je v poriadku a znova odíde na ulicu. Poznám jedného takého človeka. Nie je od nás. Cez prázdniny sa zbalí, zoberie kamarátov a len tak behajú z mesta do mesta. Z festivalu na festival. Nevedia, či ich niekto nenahlási na polícii, nezmláti, prípadne neumrú od hladu. Majú sa kam vrátiť, ale nechcú. Je im takto lepšie. Sú voľní. Nerozmýšľajú, nad tým čo bude o hodinu...zajtra. Nevedia, čo je za rohom. Sú to beznádejné prípady. BEZ BUDÚCNOSTI! Aj ja by som sa chcela zbaliť a odísť s nimi. Alebo sama. Tak stopom. Do Bratislavy alebo do Žiliny aj v Trnave môže byť pekne. Len tak. Zobrať sestre z prasiatka 500 korún, papierové vreckovky, papier a pero, ihlu, niť, suché hrubé ponožky, pršiplášť, zápalky, deku, leukoplast, kartičku poistenca, jablko a fľašu mitickej tichej. Ísť do Trenčína načierno vlakom a potom stopom. Zastavil by mi starý pán, s ktorým by som pokecala o mŕtvom psovi a manželke. O odporných mandelinkách na zemiakoch. Dal by mi diabetickú napolitánku do cesty. Aby som nebola hladná. Ja by som poďakovala a s úsmevom odmietla jeho pozvanie na čaj. Povedal by mi, že sa mám opatrovať a šiel ďalej. V Bratislave by som šla na námestie a do Tesca. Na námestie sa pozrieť a poslať pohľadnicu, na ktorej by bola fontána , Polus a hrad. Napísala by som : Prídem v piatok. Neviem ktorý. Alebo v sobotu. V Tescu by som sa najedla. Myslím, že by som stretla skupinu bezdomovcov. By som im hodila päť korún a šla. Šla by som do nejakej zašitej uličky. Natrafila by som na skupinu mladých sociek. Vedela by som, že už je dobre, že už sa mi nemôže nič stať. Zložili by sme sa na ďalšiu basu lacného vína a bol by kľud. Boli by siedmi. Piati len tak a jeden párik. Hrdličky. Flákali by sme sa po meste. O štvrtej by mi prišlo smutno za Bánovcami. Za mojím mestom, za parkom, za Karolínou. Na benzínovej pumpe by som kúpila pohľadnicu a poslala ju domov, bolo by tam napísané : Prídem skôr. Mojim novým známym by som nechala jablko a suché ponožky. Kúpila im krabičku cigariet a na 5:00 by mi šiel vlak. Ale len do Trenčína. Škoda. Chcela som byť už doma. Hneď teraz. Nevadí, aj Trenčín je pekné mesto. Na stanici sa vyspím a potom pôjdem autobusom do Bánoviec. Hej. Už nikoho nestretnem. Keď prídem domov, nikto tam nebude. Zapnem si rádio a pôjdem sa osprchovať.
No Future
12.09.2006 16:08:17
mmm...taky vypluvanec ...
Komentáre