tha co ja viem co sem mam napisat??!!

Sedím. Pučím do seba piškóty. Pozerám sa z okna a z nosa mi kvapká krv. V duchu nadávam na prah, o ktorý som sa potkla. Vysypala som sa na zem a rozbila si nos. Piškóty s krvou. To je názov pre moju reštauráciu. Hej. Takú reštauráciu si raz otvorím v Španielsku. Nie! Rovno v Taliansku. Áno to bude ono. To bude reštaurácia! Už vidím ten nápis: POĎTE SA NAJESŤ DO PIŠKÓT S KRVOU. Nie. Znie to blbo! Môj plán s reštauráciou zlyhal. Skúsim to opäť inokedy. Raz isto prídem na to ako sa bude volať moja reštaurácia. Tá v Taliansku. Pomaly prestáva pršať. Dážď, aj krv z môjho nosa. Piškóty sa tiež už minuli. Už nič nie je ako predtým. Predtým, keď mi tiekla z nosa krv a mala som plány. Teraz mám už len potrebu byť prilepená na okne a sledovať vrabce. Vrabce, čo zápasia o kúsok rohlíka. Nie, to nie je rohlík. Je to..... . Neviem čo to je. Rohlík to ale isto nie je. Alebo, že by predsa? Neviem čo by rohlík robil vonku. V daždi. Na jeseň. Vlastne už neprší. Ale aj tak. Čo si to ten rohlík dovoľuje?! On je kameňom sváru medzi tými úbohými vtáčencami. Rýchlo sa obujem. Zbehnem po schodoch. Vyjdem von a zoberiem ten naničhodný (predsa len) rohlík. S pokojom v duši a dobrým pocitom, že som spravila niečo pre vzťahy medzi vrabcami sa vrátim do bytu. Vyzujem si papuče. Sadnem si pred akvárko. Nič sa tam nedeje. Je prázdne. Rybičky umreli už dávno. Všetky naraz. Bolo to vtedy keď som sa vrátila z dovolenky. Matka mi síce tvrdila, že jej zvieratá v byte nevadia. Ale ja viem svoje. To ona ich otrávila. Nechce sa priznať. Už desať rokov. Už desať rokov tvrdí, že ich kŕmila len krmivom, ktoré som jej pripravila. Už desať rokov mi nechce povedať prečo som pri čistení akvária našla na dne tužkové baterky. Ale ja viem svoje. To ona ich tam hodila. Asi si myslela, že tým otrávi moje závojnatky. Hlupaňa. Ale vyšlo jej to. Zaujímalo by ma, čo všetko by tam hodila, keby som na dovolenke ešte ďalšie dva týždne. Zazvoní zvonček. Pozriem cez kukátko. Zo zvyku. Tak ako ma Vrahyňa naučila. Poštár. Nesie mi upomienku z knižnice. Dnes neotvorím. Ani zajtra. Už nikdy neotvorím poštárovi. Víťazoslávne zakričím,  : “Nikto nie je doma!”. A čakám  čo sa bude diať. Poštár usúdi, že predsa len budem doma a obálku mi vopchá za zárubňu. Spokojne odíde. Ja zo zvedavosti, čo ak by predsa, otvorím dvere a vezmem obálku. Teta knihovníčka sa nudila. Zasa. Neviem prečo ju to ešte baví. Keď som jej raz odpísala, že knižnica je ďaleko, a že tá kniha je aj tak o ničom, a že načo by im taká v knižnici bola, tak neviem prečo mi neprestane posielať listy. Je mi to aj tak jedno. Kus papiera vložím do zásuvky medzi ostatné prepotrebné dokumenty. Ako napríklad účet za opravu práčky. Spomeniem si ako som vytopila susedov. Bolo nesmierne zábavné sledovať suseda ako nadáva na mňa a na moju práčku. Aj keď sa mi to zdalo nesmierne vtipné nenechala som si len tak niekomu hovoriť, že som hlúpa blondínka a že neviem ani prať. Pekne som ujovi povedala, že ja za  to nemôžem, že aká som sa narodila, a že farba vlasov nie je dôležitá, a že jemu by sa tiež nepáčilo keby som nadávala do starých dedov plešatých, tak že nech mi dá pokoj. Mne aj mojej práčke a aj mojím vlasom. On si len pokrútil prstom po čele a zabuchol dvere. Idiot. Hlupák. Cicimbrus. Mumák. ... Minule som s kamarátkou rozmýšľala, že prečo tá dnešná mládež používa na vyjadrenie svojich (ne)citov používa slová označujúce časti ľudského prípadne zvieracieho tela. Už takmer nikde nepočuť staré dobré Hlúpa hus, ťava, ozembuch ...... Začne pršať. Posadím sa  k oknu a sledujem tetušky ako rýchlo zvešiavajú prádlo. Vtom ma napadne nová myšlienka: Ak ľudia zvešiavajú hromadne prádlo bude pravdepodobne pršať.